12 Zásad zdravého rodičovstva

20. 04. 2012

1.) Prijatie - prijatie, sa dáva tak ako láska - bez podmienok. Prijatie by sme nemali podmieňovať vetami typu "ak budeš poslúchať", "ak vykonáš to, čo po tebe požadujeme" alebo "ak budeš mať len pekné emócie". Prijatie znamená, že dieťa ľúbime a akceptujeme také aké je. Jeho správanie, emócie a jeho momentálny prejav nemusia byť nami schvaľované. Dieťa samotné však má byť akceptované vždy. A to bez špecifických podmienok, ktoré by malo spĺňať. Jeho správanie alebo jeho emócie  nevylučujú našu lásku. Toto by malo každé dieťa vedieť a v prvom rade cítiť. 

2.) Nadhľad - nadhľad v jeho najvyššej forme znamená oprostenie sa od odsudzovania a hodnotenia. Nesúdime emócie ani správanie dieťaťa ako dobré a zlé. Vnímame ich ako informácie s výpovednou hodnotou. Taktiež sa neodsudzujeme za svoje vlastné emócie, ktoré v nás správanie dieťaťa vyvoláva. Snažíme sa ich prijať, pochopiť a pomenovať. Prijatie a pomenovanie konkrétnej emócie u nás či u dieťaťa, predchádza výbuchom hnevu alebo chronickému potláčaniu emócií.

3.)  Pozornosť - sme našou spoločnosťou naučení podrobovať dieťa neustálej rozumovej kontrole "pozor padneš", "zašpiníš sa" atď. Táto neustála kontrola je natoľko vyčerpávajúca, že si vďaka nej často ani nevieme chvíle s deťmi  plnohodnotne vychutnať . Ak svoju pozornosť obrátime smerom k sebe a svojim strachom, ktoré spôsobujú, že dieťa musíme neustále "pozorovať",  umožníme si tým byť vo väčšej pohode. Dieťaťu tak dáme priestor viac sa spoliehať na seba a počúvať svoj vlastný inštinkt.  

4.) Dôvera - ak prijmeme vlastné strachy a uberieme tým z neprimeranej pozornosti, zákonite nastupuje na scénu dôvera rodič - dieťa. Ako aj dôvera dieťaťa voči sebe samému. Ak dieťa cíti, že mu vnútorne dôverujeme, v rovnakej miere si samé začne budovať pocit dôvery vo vlastné schopnosti. Tieto schopnosti dokáže potom bez strachu  náležite rozvíjať. Je to obrovská devíza, ktorú mu takto poskytujeme do budúcnosti.

5.)  Príklad - Deti urobia veľmi radi všetko, čo vidia, že bežne robíme my Ak chceme vidieť zmenu v správaní dieťaťa skúsme túto zmenu najskôr uskutočniť u seba.

6.) Rozvážnosť -  s každou reakciou na aktivitu dieťaťa by sme mali počkať niekoľko sekúnd, minút alebo občas nereagovať vôbec. Darujeme si príležitosť vidieť naše naučené reakcie s väčším odstupom a  budeme ich vedieť eventuálne pozmeniť. Možno si uvedomíme, že príliš často napomíname, mentorujeme, skrátka reagujeme všemožnými spôsobmi neprimerane a zbytočne. Slová sú ako zaklínadlá, mali by sme ich používať naozaj rozvážne a múdro. Nebudeme tak plytvať svojou energiou ani energiou našich detí. Sú oveľa príjemnejšie aktivity, na ktoré tú zvyšnú môžeme použiť. Stačí vypnúť "autopilota" :) 

7.) Rovnováha - v zaužívaných spôsoboch výchovy si môžeme všimnúť, že priestor prejaviť sa mával v najväčšej miere rodič. Ak však chceme u detí budovať zdravú sebaúctu, je nevyhnutné aby dostali priestor (primeraný veku) zapájať sa do rodinných záležitostí. Môžeme vytvoriť akúsi rodinnú radu, kde budú mať rovnakú váhu preslovy detí bez následného karhania, či zosmiešňovania. Samozrejme s tým, že v dôležitých záležitostiach má hlavné slovo rodič. Dieťa potrebuje v rodine zažiť pocit vlastnej dôležitosti s možnosťou rovnocenne vyjadriť svoj názor.

8.) Autentickosť a pravdivosť - deti majú oveľa citlivejšie senzory ako si vieme predstaviť. Ak vidia, že my sami klameme, hráme akúkoľvek hru alebo nasadzujeme pomyselnú masku pred ostatnými ľuďmi, preberú (vo väčšine prípadov) tento vzorec do svojho správania. Mali by sme mať vždy na pamäti, že deti sa učia viac z toho akí sme a len veľmi málo z toho, čo ich "učíme".

9.) Kritika a ocenenie - kritizujme vždy správanie, nie osobu. Ak deťom často opakujeme, že sú také onaké, orechové. makové môže sa stať, že to prijmú za svoje - natrvalo. Nevedia vo svojom malom svete rozlíšiť, že človek, ktorého nadovšetko ľúbia, to nemyslí až tak vážne. To jednoducho radšej prijmú, že sú také "zlé, neposlušné, hnusné, otrasné" a budú žiť podľa toho svoj život. Mali by sme veľmi uvážilo používať svoje slová a pri kritike to platí dvojnásobne. Naopak pri ocenení (úprimnom!) slovami nešetrime. Nechváľme deti tými suchými výrazmi "aký si šikovný". Ocenenie nie je prehanné chválenie. Ocenenie vyjadruje úprimnú, osobnú pochvalu na konkrétne správanie a konkrétne činnosti, výtvory, výsledky, ktoré sa dieťaťu podarili. Ocenenie má dávať dieťaťu pocit ozajstného zadosťučinenia.

10.) Dohody - vytváraním dohôd vytvárame v rodine príjemné ovzdušie vzájomnej spolupráce. Dohody posilňujú vedomie dieťaťa o vlastnej dôležitosti. Ak na dieťa vytvárame nátlak v podobe príkazov, vyhrážok alebo citových vydieraní, dieťa prežíva veľký vnútorný odpor, ktorý otáča buď proti sebe alebo voči svojmu okoliu. Dohody dávajú deťom pocítiť, že sú rovnako hodnotné ako ostatní členovia rodiny. Dostanú vzor do života, že svet môže fungovať na báze rešpektu a vzájomnej spolupráce.

11.) Profylaxia - alebo pripraveným šťastie praje. Je veľmi dôležité zasväcovať deti do denného harmonogramu rodiny. Potrebujú rovnako ako my - čas na prispôsobenie sa novej situácii. I keď ide len o malú zmenu v našom každodennom režime. Nikoho dospelého by sme bez varovania neschmatli za ruku a trmácajúc sa do obchodu, mu neustále pripomínali, aký je lenivý a pomalý. Ak deti zasvätíme do nášho rodinného programu, budeme s nimi o ňom  diskutovať, prijmú i náhle nepredvídané situácie oveľa pohodovejšie. 

12.) Zmysel pre humor - nezabúdajme my dospeláci, že život vie byť každodenné dobrodružstvo. Neberme sa príliš vážne. 

Skúsme spolu s deťmi občas pozorovať chrobáka v tráve alebo len tak poskakovať po chodníku, ak sa nám bude chcieť. S deťmi vie byť veľká zábava a to najmä vtedy, keď odhodíme masky svojej dospeláckej vážnosti. Užime si každý moment, kedy sa môžeme spolu smiať, možno že aj nad rozliatim mliekom. Naše "spolupôsobenie" s deťmi je priliš krátke na to , aby sme si ho nevychuntali plnými dúškami. A bola by škoda, aby sme naň raz nespomínali so zarosenými očami :)

Veľa  pohodových dní s Vašimi deťmi želá