DieĹĄa je dar.
dieĹĄa je dar . sk

Oteckovi na rozlú?ku alebo Rozlú?ka ako dôležitý mí?nik

13. 02. 2016

Oteckovi na rozlú?ku




?akujem ti za všetku lásku, ktorú si mi dal. 
ty si bol môj krá?, 
To?ko bezpe?ia skrývala tvoja pevná dla?, 
Na ?o si spomínam, je tlkot tvojho srdca, ke? nosieval si ma v náru?í. 
Tak rada som prikladala svoju malú hlávku k tvojej hrudi, 
a vnímala ako v tvojom srdci ?udské dobro prúdi. 

Na našich potulkách pozorovala som ?a mojimi 2ro?nými o?ami, 
úctivo a láskavo si každému na pozdrav odpovedal, 
videl si sa mi tak obrovský, múdry a tak s?ítaný. 
Bol si aj trošku prísny, ke? bolo potreba. 
No mne sa aj tak vždy zdalo, že sa dáš natrie? na chleba. 
Ke? si ma zbadal celá tvár sa ti rozžiarila, 
ako by som bola to najmilšie ?o život v sebe skrýva. 
Ako by som bola to najkrajšie, ?o si kedy videl, 
Láska, ?o nedáva sa na prídel.. 
Láska z ?ias odretých kolienok, láska bez hraníc, láska bez podmienok.. 

A zrazu sa zacali kráti? tie dni, ktoré trávili sme spolu.
Už to nebol tvoj úsmev, ?o volal ma k nede?nému stolu.
Potichu sa vkrádali tie dni, 
ke? mi nedovolili za tebou ís?. 
Dvere tvojej komnaty sa pre m?a navždy zatvorili. 
Tak ve?mi som dúfala, že sa moje srdce mýli. 

Prešlo nieko?ko nedie? a ja tušila som, že pravda bude krutá. 
Všade sa rozlieval ve?ký žia?, 
smútok visel v celom dome ako ?ierne pavu?iny. 
Za mojím chrbtom sa slzy prelievali, 
nie?o ?o sa volá pohreb, tam ma nezobrali. 
Niekde v pozadí smutné slová a vzlyky nemo doznievali. 

Že si v nemocnici, zvykli si hovori? mi. 
Popierajú pravdu, hoc by tej lži sami radi uverili. 
Viem, že pravda je iná. 
Aj tak viac než dúfam, že sa moje detské zmysly mýlia. 

H?adám ?a, ?akám každý de?. 
Zatajím dych pokaždé ke? sa dvere domu otvárajú 
a každé nové sklamanie len jatrí ?erstvú ranu. 
Cítim, že celý svet ma zradil. 
Už sa mi nevrátiš, všakže? 

Moje meniny sa oslavovali bez teba.
Na narodeniny som si želala len, aby si sa vrátil,
aby si na chvílo?ku prišiel.. 
Nechcela som dar?eky, sta?il by tvoj úsmev... 

Blížia sa Vianoce. 
Stále ?akám, že sa otvoria dvere tvojej izby a ty budeš tam.. 
Žmurkneš na m?a a dáš zelenú našim malým bláznovstvám. 
Každý de? som viac smutná, 
ako ma môžu takto klama??! 
Som len malá, no nie hlúpa! 

Oni sú dospelí a ja die?a.
No odstr?ili ma ako takú bábku, ktorá nemá cit. 
Nechali ma tu samú s to?kou boles?ou, 
všetci ma zradili. 
Komu mám veri?, ke? som tu ostala sama?
Sama na boles?, sama na všetko.. Sama.. 
Ve? som len die?a.
Chcela som iba nachví?u vtesna? do tvojej dlane svoju malú rú?ku. 
Nie ti visie? na krku, chcela som ?a len drža? za ruku, 
len ?a drža? za ruku.. 

Tak ve?mi som potrebovala, 
aby niekto znovu držal moju dla? v tej svojej - tak pevne. 
Skoro mi puklo moje 3-ro?né srdce, ke? pochopila som, že viac neprídeš.. 
To sa predsa nedá, vráti? sa spä? z neba. 
Otecko, chcela som sa len rozlú?i?. 
Po?akova? za lásku, ktorú si mi dal. 
Bol si môj hrdina, ty si bol môj chrabrý krá?. 

Prvá láska v živote malého diev?atka. 
Strati? ?a ma bolela až na duši. 
To však nikto netušil. 
Prvá láska, láska otca a láska mamy - ostáva v nás ako pe?a?, po celý život s nami. 
A ak odíde hoc do neba, treba pravdu poveda?. 
Tí v malom tele ešte vidia, cítia, vnímajú, všetko to, ?o dospelí ve?mi radi skrývajú. 
Pretože bez oh?adu na naše ilúzie, polopravdy a lži,
pravdu sa raz dozvie každý.
A to malé die?a vníma ove?a širšie, ove?a ?alej než tam,
kam si myslíme, že siahajú obmedzenia tohto sveta.

Otecko, máte v nebi Vianoce? 
Zabalím do balí?ka tisíc mojich 3ro?ných pusiniek, 
ktoré som ti chcela da? vždy, 
ke? h?adala som ?a na Vianoce v daždi.. s?z.

Autor: Luna R. Koch

***********

Tento príbeh je skuto?ný.
Je venovaný dedkovi, ktorého každý volal Otecko.
V našom podvedomí sa môžu skrýva? prapodivné veci.
Veci, o ktorých nemáme tušenia, že vôbec existujú.
Pre die?a rovnako ako pre dospelého je dôležité sa 
rozlú?i?. Uzatvára? príbehy a s nimi súvisiace emócie.
Zatvára? dvere, aby sme mohli otvára? nové.
Inak si tieto príbehy nosíme celý život so sebou.
Kým sa nenájde príležitos?, aby príbeh znovu ožil.
Aby sa vylie?ila všetka boles?, hnev, krivda, ?i ?oko?vek
iné, ?o nám môže nevedome bráni? v š?astných, naplnených
vz?ahoch.
?loveku sa krá?a ove?a ?ahšie, ak porozumie vlastnému príbehu. 
Potom môže tvori? nové.
Potom ostane už len láska.
A tá nepozná obmedzenia tohto sveta.
Tá jediná je ve?ná.